"Vám, milí učitelia... " - efektívna psychohygiena (nielen) pre pedagógov

    Obdobie pandémie poznačilo nás všetkých - len s ťažkosťami by sme našli človeka, ktorému do života nepriniesla množstvo zmien rôznej intenzity. Izolovali sme sa doma, stratili prevažnú časť osobných sociálnych kontaktov, čo má zaručený vplyv na psychické zdravie nielen detí, ale aj dospelých. Nepredvídateľná zmena charakteru práce postihla aj učiteľov. Niektorí ľudia to však vnímajú inak – učitelia môžu byť doma, za pár odučených online hodín berú plný plat a ešte majú aj prázdniny atď. Je to ale skutočne tak? Majú sa učitelia v čase pandémie až tak dobre?

Nedávny prieskum realizovaný Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie ( https://vudpap.sk/okrem-ziakov-trpia-v-tomto-obdobi-uzkostami-aj-ucitelia/ ) ukázal, že u učiteľov došlo v období lockdownu k významnému nárastu klinickej formy úzkosti a depresie. Ako hlavné príčiny určili nasledovné: strach z návratu do škôl z dôvodu priameho ohrozenia ochorením Covid-19, problém s online vyučovaním, úzkosť zo sebaprezentácie pred kamerou, neschopnosť učiť bez fyzickej prítomnosti v triede, demotivácia z nedostatočnej spätnej väzby od žiakov a študentov, sociálna izolácia.

Vzhľadom na uvedené zistenia, VÚDPaP v týchto dňoch pripravuje telefonickú linku pomoci, ktorá bude učiteľom k dispozícii za účelom poskytovania poradenstva pri zvládaní osobného prežívania. Podobne sa pripravuje pomoc aj vo forme individuálnej alebo skupinovej komunikácie s odborníkom. Nemenej dôležité sú však tiež rôzne formy svojpomoci, ktoré si, milí učitelia, môžete „naordinovať“ aj sami. Ktoré to sú? A čo, naopak, nášmu prežívaniu ubližuje?

ČO ŠKODÍ

- potláčanie svojich pocitov - súčasná pandemícká situácia je zdrojom emócií takej kvality a intenzity, s akou sme možno doteraz nemali príležitosť sa konfrontovať. Nech prežívame čokoľvek, nie sme sami. Preto by sme sa nemali za svoje emócie hanbiť, obviňovať či hnevať sa na to, čo cítime. Potláčaním emócií len umocňujeme ich postavenie, avšak nie je ani vhodné si ich ventilovať na svojich blízkych. Ideálne je pripustiť, že sa nachádzame v situácii, ktorej nie celkom rozumieme a jej nepredvídateľnosť v nás vyvoláva strach - teda prijať realitu takú, aká je, nepodliehať sebaklamu.

- upínanie sa len na prácu - veľa učiteľov obetuje všetok svoj čas a energiu svojmu povolaniu, čo je najrýchlejšia cesta k demotivácií a vyhoreniu. Ak sa tomu chcete vyhnúť, hľadajte aj iné spôsoby sebarealizácie. Je vám blízky šport? Starostlivosť o zvieratká? Ručné práce? S chuťou do toho! Možností je veľa, stačí ich objaviť.

- nadmerné sledovanie televízie a sociálnych sietí - obzvlášť v situácii dištančného vzdelávania a práce spoza obrazovky počítača sme nútení tráviť veľa času v spojení s technológiami. Podchvíľou kontrolujeme nové správy z domova i zo sveta, oznamy na sociálnych sieťach, počty novonakazených a obetí, čo v podvedomí stimuluje permanentný pocit ohrozenia a z toho plynúcej úzkosti. Aj keď sa vplyvu médií nedá úplne vyhnúť, odporúča sa ho aspoň obmedziť na minimum - napr. dvakrát denne po 15 minút, a ušetrený čas venovať rodine alebo záľubám.

- robenie zásadných životných zmien a rozhodnutí - niekedy sa zdá, že situácia, ktorá nám prevrátila život hore nohami je ideálna pre uskutočnenie zásadných zmien, ktoré vo viacerých smeroch aj tak nastali. A práve preto to môže byť nebezpečné - každá zmena vyčerpáva naše mentálne kapacity a je veľmi pravdepodobné, že zmenu vykonanú v nie bežnom emocionálnom rozpoložení budeme po návrate do bežného života ľutovať.

ČO POMÁHA

- nastavanie si dennej rutiny - zaisťuje nám pocit bezpečia a istoty, ktorý je základnou podmienkou prežitia psychicky náročných situácií. Odporúča sa vytvoriť si rituály, ktoré sa denne opakujú - ráno vstanem, umyjem sa, naraňajkujem, prezlečiem, začnem pracovať atď. Dobré je tiež si hneď ráno vytvoriť zoznam činností na daný deň, a podľa možnosti ho aj dodržiavať. Vo vyváženej miere by v ňom mali byť zastúpené 3 zložky - sociálna, pohybová aj relaxačná.

- hľadanie výziev, sebarozvoj - jedná sa o „psychologické otužovanie“. Pomalé, postupné vychádzanie zo svojej komfortnej zóny a skúšanie nových vecí zvyšuje psychickú odolnosť aj v ostatných oblastiach života, vrátane obáv z pandémie.

- rozvíjanie záľub - sem patrí čokoľvek, čo vám prináša radosť, poskytuje priestor pre oddych a načerpanie nových síl. Napríklad starostlivosť o rodinu, domáce zvieratko; varenie, pečenie, šport, prechádzky, meditácia, joga, záhradkárčenie či pestovanie priateľských vzťahov (pokojne aj na diaľku).

- pomoc iným - vďaka nej zisťujeme, že aj iní sa trápia a majú svoje problémy. Pomocou iným znižujeme mieru prežívaného stresu a cítime sa ako schopní a užitoční ľudia, vďaka čomu porastie aj naša životná spokojnosť.

- zámerné používanie pozitívnej optiky - skúste v každom dni nájsť aspoň 3 veci, za ktoré môžete byť vďační. Sú vaši najbližší zdraví? Máte strechu nad hlavou? Videli ste krásny západ slnka? Môžete vedome oceniť takmer čokoľvek, čo neraz berieme ako samozrejmosť.

- láska a zhovievavosť k sebe samému – základné pravidlo, ktoré nemá nič spoločné so sebeckosťou. Ide o schopnosť byť k sebe pravdivý a úprimný, nazerať na seba s pochopením, prijať svoje dobré aj zlé vlastnosti a pripustiť, že aj vy máte nárok na oddych a čas pre seba. Platí, že len vtedy, ak dokážeme mať radi sami seba, môžu nás mať radi aj iní, vrátane našich žiakov a študentov.

Spracovala: Mgr. Marieta Potočárová, psychologička