Prečo mi moje dieťa nerozumie alebo Ako na efektívnu komunikáciu?

  Komunikácia patrí medzi základné zložky medziľudskej interakcie. Prostredníctvom nej si navzájom odovzdávame svoje myšlienky, názory, postoje či emócie. Nenahraditeľnú rolu zohráva bez pochýb aj v procese výchovy. Zrejme sa vám však už stalo, že napriek tomu, že s vašim dieťaťom hovoríte rovnakým jazykom, mali ste pocit, akoby obsahu vášho verbálneho zdelenia občas nerozumelo. Komunikáciu, ktorá postráda vzájomné pochopenie a očakávaný výsledok, označujeme ako neefektívnu. Zvyčajne obsahuje niektorú z uvedených foriem:

1. výčitky, obviňovanie (Ty vždy / nikdy / stále... )

2. poučovanie, moralizovanie (Mal/a by si si už uvedomiť, že...)

3. kritika, fixovanie sa na chyby (Toto si urobil/a úplne zle!)

4. výčitky, citové vydieranie (Ja som teraz kvôli tebe nahnevaná / smutná,... )

5. zákazy, varovania (Nerob to, lebo na to škaredo doplatíš!)

6. negatívny scenár, prorokovanie (Z teba raz vyrastie... )

7. nálepkovanie (on je taký a taký)

8. pokyny (urob to a to)

9. príkazy (Okamžite bež a urob...!)

10. vyhrážanie (Okamžite prestaň, lebo...)

11. krik

12. porovnávanie (Pozri sa na... Vezmi si príklad z... V porovnaní s ním si... )

13. rečnícke otázky (Ty snáď chceš...? Toto myslíš vážne?)

14. urážky, ponižovanie (Ty si ale... )

15. ironizovanie (Aha, to je náš génius! Ty vieš všetko najlepšie!)

    Akým spôsobom teda (nielen) s deťmi komunikovať tak, aby sme takmer každú vzniknutú situáciu dokázali vyriešiť k obojstrannej spokojnosti? Existuje niekoľko kľúčov, ktoré možno označiť ako formy efektívnej komunikácie:

1.Držať sa prítomnosti – komunikujeme to, čo je tu a teraz; do minulosti sa vraciame len v prípade, že sa s tým dá v súčasnosti niečo robiť. Využívame tu predovšetkým popis ( napr. „Hovoril si, že zajtra máte písomku a že sa musíš ešte niečo doučiť.“) a poskytovanie objektívnych informácií (napr. „Na tú školu sa hlási trikrát viac uchádzačov, než môžu prijať.“).

2.Držať sa problému – zabezpečuje nám pocit bezpečnosti pri komunikácii. Držať sa problému znamená predovšetkým vyhnúť sa hodnoteniu osoby (jej zosmiešneniu, ironizovaniu či porovnávaniu – „Pozri sa na izbu svojej sestry, ty to tam máš ako v chlieve, si neschopný si upratať?“). Stačí len skonštatovať, v čom je problém a čo je potrebné urobiť pre jeho nápravu – opäť cez popis a informácie („Myslím si, že by bolo potrebné urobiť poriadok v tvojej izbe.“).

3.sprostredkovať zmysluplnosť – uspokojuje vrodenú potrebu poznať odpovede na otázky prečo a ako. Obmedzuje príkazy, zákazy a rečnícke otázky - „Tak ty ten riad neumyješ? Okamžite to urob!“ a namiesto nich podáva informácie a vysvetlenie – „Potrebujem mať voľný drez, aby som mohla prichystať večeru.“

4.dávať priestor – sprostredkuje uspokojenie potreby voľby, ktorá je človeku takisto vrodená. Namiesto vyhrážok a manipulácie („Keď si tie úlohy neurobíš, nepôjdeš von!“) prináša priestor pre spoluúčasť na riešení alebo možnosť voľby („Hovoril si, že máte na zajtra 3 úlohy, aj že chceš ísť von. Ako si to naplánuješ? Urobíš všetky úlohy teraz, alebo si niečo necháš, keď sa vrátiš z vonku?“).

5.zamerať sa na pozitíva – vyjadrovať sa na adresu iných pozitívne prináša významne viac motivácie ako hľadanie chýb a kritizovanie. V procese výchovy to znamená sústrediť pozornosť na všetko, čo dieťa zvládlo. Namiesto vyčítania („No veľa si toho teda nespravil!“) je žiaduce využívať pozitívny popis („Vidím, že si ustlal posteľ.“) a ocenenie (Oceňujem, že si sa do toho pustil napriek tomu, že sa ti príliš nechcelo.“).

6.Vziať do úvahy emócie – v emocionálne vypätých situáciách máme tendenciu emócie ignorovať a urýchlene riešiť problém. Keď sa však najskôr pokúsime pochopiť prežívanie iných, jednoduchšie sa vyhneme ich zľahčovaniu, porovnávaniu atď. Cieľom je použiť empatickú reakciu („Vidím, že ťa veľmi sklamalo, že ste na ten výlet nešli. Viem, ako si sa na to tešil…“). Pri spracúvaní vlastných emócií sú nápomocné aj ja-výroky („Som naozaj sklamaná. Očakávala som, že sa mi to podarí.“).

7.pri formulovaní požiadaviek šetriť slovami – znamená to vyhnúť sa zdĺhavému kázaniu a namiesto nich používať jasné informácie, ja-výroky alebo jednoznačné očakávania.

8.strážiť si tón hlasu – ak by sme v praxi uplatnili všetky uvedené princípy, ale tón nášho hlasu by odrážal nadradenosť, iróniu alebo dešpekt, druhí to budú vnímať ako informáciu „si horší ako ja“. Platí, že ak už nemôžme byť vyslovene milí a prívetiví, mali by sme byť aspoň vecní. Pomáha napríklad oslovenie menom. Je rozdiel, keď direktívnym tónom povieme: „Riad!“, alebo použijeme oslovenie a prívetivý tón: „Peťo, ten riad.“ Jedná sa o obsahovo podobné výroky, avšak s diametrálne odlišným účinkom.

Zdroj: Kopřiva, P.; Nováčková, J.; Nevolová, D.; Kopřivová, T.: Respektovat a být respektován, 2016; ISBN 978-80-904030-0-0.

Spracovala: Mgr. Marieta Potočárová, psychologička