Aké je miesto odmien a trestov vo výchove alebo počuli ste už o logických dôsledkoch správania?

     Odmeny a tresty predstavujú veľmi obľúbené a hojne využívané nástroje, bez ktorých by si mnoho rodičov nedokázalo svoje výchovné pôsobenie predstaviť. Od vašich detí vieme, že v niektorých domácnostiach prevládajú tresty a represívne opatrenia, iné dávajú prednosť skôr odmenám a pozitívnej motivácii. Aké je miesto oboch týchto zložiek vo výchove? Ktorý nástroj sa javí ako najefektívnejší? A existuje vôbec výchovný štýl, ktorý by svojimi benefitmi prevládal nad systémom odmien a trestov?

     Čo sa trestov týka, odborníci sa zhodujú na tom, že ich efekt je prinajmenšom sporný – obzvlášť ten dlhodobý. Na základe reakcie naň môžeme deti rozdeliť do dvoch základných skupín. U utiahnutých a citlivých detí vyvoláva bitka, krik či zákaz všetkých obľúbených činností  strach a úzkosť, ktoré v rôznej intenzite pretrvávajú až do dospelého veku. Pre iný typ detí býva, naopak, zdrojom hnevu, ktorý môže postupom času prerásť až do vzdoru a agresie voči rodičom. Zároveň sa ukazuje, že táto skupina detí sa stáva postupne voči trestom imúnna – čím viac sú trestaní, tým viac ho vnímajú ako rutinu a zaujímajú voči nemu indiferentný postoj.

     Ako prijateľnejší sa javí pozitívny štýl výchovy, teda spätná väzba formou odmien, ktorá však pre dosiahnutie požadovanej efektivity musí spĺňať určité špecifiká. V prvom rade je dôležité nedávať dieťaťu materiálne odmeny (peniaze, hračky, elektronika,...). Zvykne si plniť povinnosti len vtedy, keď dostane uspokojivú odpoveď na otázku „čo za to?“. Vieme, že v reálnom živote to takto nefunguje, a vaše dieťa bude veľmi nepríjemne prekvapené, keď to zistí tiež.

Ďalším rizikom pri uplatňovaní naoko neškodných odmien je ich motivácia. Dieťa zvykne robiť veci, ktoré požadujú rodičia len preto, že vie, že sa mu to oplatí – jeho motivácia je vonkajšia, čo možno považovať v procese výchovy za nedostatočné. Potrebné je motiváciu zvnútorniť – napríklad vtedy, keď sa dieťa učí už samotnú činnosť vnímať ako odmenu; keď vie, že pri nej môže zažiť veľa zábavy, niečo nové sa naučiť a pod. V procese zvnútorňovania môžu byť užitočné verbálne ocenenia, ktoré by mali byť konkrétne, časovo nadväzujúce na predmet ocenenia a nie príliš frekventované, aby sa, podobne ako v prípade trestov, nestali pre dieťa rutinou.

     Bez ohľadu na to, ktorú z uvedených foriem výchovy preferujete vo vzťahu k vašim deťom vy, za vyskúšanie určite stojí aj prístup založený na logických dôsledkoch správania sa.

Skúsme sa zamyslieť, čo je jedným z popredných cieľov výchovy. Zhodneme sa v tom, že by to mohlo byť vychovanie zodpovedného a samostatného človeka? Ale čo vlastne znamená byť zodpovedný a samostatný? Keď si tieto pojmy rozmeníme na drobné, možno povedať, že ide o schopnosť dokázať sa samostatne a slobodne rozhodovať, a za svoje voľby následne niesť zodpovednosť. A to je princíp, na ktorom je založený prístup uplatňovania  logických dôsledkov vo výchovnom procese. Na to, aby sa človek dokázal správne rozhodnúť, musí dôkladne poznať situáciu, zamyslieť sa nad ňou a porozumieť jej. A tu sa dostávame k hlavnému rozdielu medzi logickými dôsledkami a systémom odmien a trestov. Keď dieťa potrestáme, nedávame mu priestor situácii porozumieť, analyzovať danú skúsenosť a uvedomiť si, ako to nabudúce urobiť inak, lepšie. Na základe našej reakcie (bitka, krik, moralizovanie...) chápe, že urobilo niečo zle, ale častokrát nerozumie tomu, čo konkrétne to bolo, ani ako svoje správanie v budúcnosti modifikovať.

Pre lepšiu predstavu uvedieme príklad: Dieťa rozsype obsah krabice s cereáliami (alebo čokoľvek iné, zrejme to ako rodičia veľmi dobre poznáte :)). Spontánna reakcia rodiča neraz býva expresívna - s hnevom/krikom pošle dieťa do svojej izby, aby nenarobilo ešte viac škody, zakáže mu pozerať televízor, a sám sa pustí do upratovania. Dieťa však nerozumie súvislosti medzi rozsypaným jedlom a zákazom televízie; rovnako netuší, ako svoj čin napraviť, nakoľko nemá možnosť sa na procese jeho odstraňovania podieľať. Logickým dôsledkom by teda bolo nechať dieťa upratať neporiadok, ktorý urobilo – ide o priamu a zrozumiteľnú súvislosť s jeho správaním, na ktorej sa zároveň učí prebrať zodpovednosť za svoj čin a eliminovať jeho následky.

Úlohou rodiča je teda nechať dieťa čeliť následkom svojich rozhodnutí – samozrejme, len v prípadoch, kedy nemôže prísť k vážnemu zraneniu či ohrozeniu jeho zdravia. To sa niekedy môže javiť ako príliš tvrdé či zbytočné, obzvlášť ak dieťa jednalo nevedomky, nie so zlým úmyslom. Platí však, že čím viac dieťa pred následkami jeho vlastného správania chránime (obzvlášť v prípadoch, kedy mu žiadne reálne nebezpečenstvo nehrozí), tým viac mu bránime budovať si životnú odolnosť a učiť sa, že chyby sú v živote normálne a nevyhnutné. Sú to vlastne jedinečné šance, ktoré ak správne vyriešime, posúvajú nás i naše deti ďalej – smerom k väčšej sebadôvere a samostatnosti. A po tom, bezpochyby, túži každý rodič :) .

Z dostupných zdrojov spracovala: Mgr. Marieta Potočárová, psychologička