Dieťa a rozvod

V roku 2019 dosiahla miera rozvodovosti na Slovensku 30,7% čo znamená, že približne každé tretie manželstvo bolo ukončené. Jedná sa o skúsenosť, ktorá je právom zaradená medzi stresory s najvýraznejším dopadom na fyzické i psychické zdravie všetkých zúčastnených – aj keď majú dospelí v niektorých prípadoch pocit, že sa rozišli „priateľsky“, proces vyrovnávania sa s rozpadom dlhodobého vzťahu môže prebiehať pokojne aj celé roky. V drvivej väčšine prípadov sú súčasťou rozvádzajúcich sa manželstiev aj deti v rôznom veku. A pre ne vzniknutá situácia predstavuje neriešiteľný problém, s ktorým sa bez pomoci dospelých spravidla nevedia adekvátne vysporiadať.

Z psychologického hľadiska sa v živote dieťaťa popisujú dve skutočnosti ako najkritickejšie – prvou je smrť rodiča, druhou rozvod. Fakt, že mamka s ockom sa k sebe nesprávajú pekne, prestávajú sa mať radi a jeden z nich odchádza zo spoločného domova nesú deti v každom veku veľmi ťažko. A neraz si zvyknú vinu z rozpadu vzťahu rodičov vzťahovať na seba. Miera, akou dieťa proces rozvodu zasiahne a ovplyvní celý jeho budúci život, je individuálna. Dobrou správou je, že rodičia majú možnosť svojím správaním túto mieru výrazne ovplyvniť a pomôcť tak dieťaťu prejsť vzniknutou situáciou s čo najmenšou možnou ujmou. Ponúkame Vám zopár tipov, ako to dosiahnuť:

1.vnímajte dieťa ako dieťa – dieťa nie je dospelý. Nemusí do hĺbky rozumieť príčinám rozvodu, vaším pohnútkam a emóciám – za ne zodpovedáte vy. Vašou úlohou je vytvoriť deťom prostredie istoty a bezpečia – pocit, že napriek tomu, že aj vy aktuálne prechádzate náročným obdobím, všetko bude v poriadku. So svojimi problémami sa zdôverte rodine, priateľom, prípadne neváhajte vyhľadať pomoc odborníka, dieťa však do vašich problémov nevťahujte.

2.netlačte dieťa do výberu – rodičia častokrát dieťa nútia, aby si medzi nimi vybralo. Týka sa to výberu miesta, kde a s kým chce bývať, kde chce radšej tráviť víkendy, prázdniny či Vianoce. Dieťa má však pri výbere pocit, že jedného z rodičov zrádza, a výberom jedného ublíži druhému, čo voči nemu nie je fér. Optimálne je si názor dieťaťa so záujmom vypočuť, konečné rozhodnutie by však malo byť v rukách dospelých, aby sa dieťa necítilo byť zaň zodpovedné.

3. usporiadanie „rodičovskej súťaže“ – v snahe byť obľúbenejším rodičom a vyzerať v očiach dieťaťa lepšie ako váš partner mu môžete ublížiť. Často sa stretávame s tým, že dieťa žije v dvojakých pravidlách – čo ma dovolené u jedného rodiča má u druhého zakázané, a naopak. U mladších detí to vyvoláva pocit zmätenosti a neistoty, starší zvyknú postupne obchádzať pravidlá a využívať všetky benefity, ktoré im obe strany ponúkajú – na úkor disciplíny a rešpektu voči rodičom. Bolestná situácia rozvodu je pre deti dostatočne zmätočná sama o sebe, preto obzvlášť vtedy potrebujú mať nastavené pevné, situačne nemenné hranice poskytujúce istotu.

4. dieťa a pocit viny – deti majú tendenciu sa z rozvodu rodičov obviňovať. V situácii, ktorá od základu otriasla ich bezpečným detským svetom prežívajú neistotu z toho, že možno ak by viac poslúchali, ocko by ostal, ak by urobili to či ono... Dieťa potrebuje počuť, že na tom nenesie žiadnu vinu, že nie je pravda, že by nesplnilo očakávania rodičov a tým prispelo k rozvodu. Zároveň by rodič nemal z rozvodu obviňovať ani sám seba, lebo dieťa si daný model zvnútorní a bude mu dávať celú situáciu za vinu, čo môže v puberte prepuknúť do vzdoru až agresie. Treba dieťaťu od začiatku vysvetľovať, že v živote sa niekedy udejú aj nepríjemné veci, ktoré nie sú v súlade s našimi predstavami, ale každý problém sa dá riešiť a zvládnuť.

5. vytváranie negatívneho obrazu druhého rodiča – tak, ako by ste z rozvodu nemali obviňovať sami seba, nie je vhodné ani hádzať všetku vinu na partnera. Aj keď váš hnev môže byť objektívny, pred deťmi by nikdy nemali byť zdôrazňované chyby a priestupky toho druhého. Dieťa častokrát napriek situácii ľúbi oboch rodičov rovnako, a ich vzájomné ponižovanie je preň zraňujúce.

6. dieťa ako sprostredkovateľ – bez ohľadu na to, ako veľmi je komunikácia s vaším partnerom v súčasnosti dysfunkčná, nerobte z dieťaťa posla a neposielajte si po ňom vzájomné odkazy. Dieťa pociťuje stres už len z toho, čo sa stalo, a nie je vhodné zhoršovať jeho náročné postavenie tým, že sa bude cítiť ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dieťa nie je mediátor ani vyjednávač. Je potrebné sa k situácii postaviť čelom a hovoriť s partnerom priamo, prípadne rozhovor odložiť na čas, keď opadnú prvotné emócie a budete rozhovoru schopní – bez asistencie dieťaťa.

7. bránenie vzťahu dieťaťa s druhým rodičom – ako už bolo spomenuté, vo väčšine prípadov dieťa ľúbi oboch rodičov rovnako napriek ich odlúčeniu, a túži s nimi aj naďalej udržiavať priaznivý vzťah. Rodičia si však nezriedka zvyknú navzájom ubližovať tým, že dieťaťu zakazujú akúkoľvek formu kontaktu s druhým rodičom, prípadne sa mu ho snažia znechutiť, aby dieťa dospelo k odmietavému postoju samo. Pravdou však je, že viac ako svojmu bývalému partnerovi je týmto ubližované samotnému dieťaťu.

Podobne bolestivý je pre dieťa aj opačný extrém – k druhému rodičovi je posielané veľmi často za účelom zistenia informácií z jeho súčasného osobného života. Po návrate domov býva dieťa podrobené výsluchu, čo môže mať za následok odmietanie komunikácie, uzavretie sa do seba a naštrbenie vášho vzájomného vzťahu a dôvery.

8. zákaz kontaktovať sa s rodinou druhého partnera – podobne ako pozitívny vzťah s oboma rodičmi je pre dieťa dôležité i zachovanie kontaktu so širšou rodinou oboch rodičov – so starými rodičmi, bratrancami, sesternicami atď. Vo vzniknutej, pre dieťa zmätočnej situácii potrebuje cítiť uistenie, že je súčasťou celku, ktorý vníma ako bezpečné útočisko na základe poznania, že väzby v ňom ostali nemenné.

Napriek tomu, že deti – obzvlášť tie mladšie – ešte nerozumejú úplne všetkému, čo sa v danej situácii deje, veľmi dobre vidia, počujú a vnímajú. Preto je dôležité zdržať sa v ich prítomnosti akýchkoľvek hádok a agresie. Dr. Smiková hovorí, že „aj keď počas prvých mesiacov, resp. rokov, po rozvode nie sú rodičia vo svojej vrcholnej životnej forme, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu/deťom, tým lepšie. Prax ukazuje, že väčšina rozvedených sa začína stabilizovať druhý rok po rozvode a vtedy začínajú ustupovať aj rodinné ťažkosti.“

(z dostupných zdrojov spracovala Mgr. M. Potočárová, psychologička)