AKO SA S DEŤMI ROZPRÁVAŤ O VOJNE?

Tu je 10 kľúčových myšlienok:

1. Netvárte sa, že sa “to” nedeje. Deti vnímajú a nabaľujú informácie, síce si často myslíme, že nie. Registrujú, keď si šepkáme, hovoríme medzi rečou, za dverami, komunikujeme iba očami, sú citlivé na napätie. Nevynechávajte ich preto z rozhovorov o aktuálnej situácii.

2. Najskôr sa postarajte o seba. Tak, ako v núdzovom režime v lietadle: prvý si kyslíkovú masku nasadí rodič, potom ju nasadí dieťaťu. Tu platí to isté. Najskôr sa v rámci možností upokojte vy, potom sa obráťte na dieťa.

3. Je úplne v poriadku dieťaťu povedať “tiež mám obavy, necítim sa dobre, je to náročná situácia”. Nie je v poriadku zaplaviť dieťa vlastným strachom.

4. Nie je nutné všetko hneď dovysvetľovať. Nechoďte ďalej, než sa dieťa pýta. Zistite, čo si myslí a čo vníma. Pozorne počúvajte a reagujte s ohľadom na vek, dieťa nemusí byť pripravené na úplné podrobnosti.

5. Nebagatelizujte detský strach a nesľubujte, že "dobre bude". Dieťa nezabúda. Je férové priznať, že nevieme, čo bude.

6. Ak sa dieťa bojí (napríklad zvuku lietadiel, buchnutí), stabilizujte. Neriešte budúcnosť, reflektujte na stav tu a teraz. “Tu vojna nie je, teraz sme v bezpečí.”

7. Keď si chce dieťa poplakať, buďte pri ňom, neutišujte ho, nechajte ho pustiť emócie. Pocit istoty deťom môžeme dať iba my, dospelí.

8. Rozprávajte sa aj s tínedžermi, ktorí možno túto tému neotvoria. Povedzte im “som tu, keby si niečo potreboval(a) a ak sa so mnou o tom nechceš rozprávať, sú tu linky pomoci”.

9. Adresujte kritické myslenie, aby nečítali hocičo, hocikde, aby neverili všetkému, čo sa k nim dostane. Názor nie je fakt. Fakt je overiteľný.

10. Vyvažujte. Hovorte o solidarite, súcite, pomoci, rovnosti, láskavosti, úcte k iným.